Vladimír Kompánek sa narodil 28. októbra 1927 v Rajci, zomrel 20. januára 2011 v Bratislave. V rokoch 1939 – 1947 študoval na žilinskom gymnáziu, prvé výtvarné poučenia tu získal od profesora gymnázia sochára S. Bíroša. Od roku 1947 do roku 1949 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave (prof. G. Mallý, J. Mudroch, K. Sokol) a následne do roku 1954 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Jozef Kostka). V roku 1956 vytvoril prvé drobné plastiky vidieckych žien a o rok nato sa zúčastnil generačného nástupu ako spoluzakladateľ Skupiny Mikuláša Galandu. Od roku 1960 striedavo žil v Bratislave a v rodnom Rajci. V roku 1964 sa zúčastnil na XXXII. Bienále v Benátkach. Svoje prvé drevené skulptúry vytvoril v období od roku 1961 do roku 1962, následne vznikli jeho prvé znakové gvašové kresby (1965 – 1966). V roku 1967 získal národnú cena G. Herdera vo Viedni. Jeho dielo bolo zastúpené na svetovej výstave EXPO 67 v Montreale. V roku 1969 vytvoril drevené sochy pre EXPO 70 v Osake, rovnako ako prvé drevené zvieratká a hračky. V roku 1972 mu z politických dôvodov pozastavili členstvo v ZSVU, no aj napriek tomu sa rozhodol venovať maľovaniu naplno (1973). V roku 1974 sa v jeho maľbe i plastike objavila mytologická tematika Turoňa a vôbec rajeckého fašiangu. V období rokov 1977 – 1980 namaľoval sériu zimných krajiniek a figurálnych či znakových štafáží. Opätovne ho prijali aj do ZSVU. V roku 1982 sa v jeho maľbe začal objavovať eroticky cítený motív krásky a zvieraťa, únosov, Léd s labuťou, ale vznikli aj drevené penáty a poľné znaky v soche a kresbe. V rokoch 1990 – 1993 vytvoril autor drevené sochy veľkých rozmerov skladané z rozlične morených drevených dosiek. Dôvody umeleckej evolúcie Kompánkovho štýlu od schematizmu 50. rokov až po vznik Skupiny M. Galandu sú analogické s vývojom Milana Laluhu či Milana Paštéku, Andreja Barčíka, Rudolfa Krivoša. Pravda, jeho východiská sa oveľa viac opierajú o resentiment rodného kraja Rajeckej doliny s jej rezbárskou a drevenou kultúrou. Zvlášť to platí o autorovej sochárskej tvorbe, ale tento skladobný princíp znakov a ideogramov vidieka v rustikálnej podobe sa dostane aj do veľkej časti jeho maliarskeho diela. Či už ide o čisté zimné krajinomaľby, žánrové výjavy, kostolíky, hospodárske dvory a náradia, materiálne pamiatky v poliach, na lúkach a horách, hračky, radostné objekty zimy a Vianoc, autor všetky tieto svoje ikonografické „lásky“ podriaďuje svojbytnej výtvarnej skladbe, ktorá je ľudovo komunikatívna, pri tom výtvarne náročná, maximalistická, moderná – v kontakte s európskym avantgardným kumštom od prvej svetovej vojny podnes. Narácia zimy a znakové extrakty v nadýchanej a miestami vytieranej maľbe si nijako neodporujú. Zdroj: Plevza, V.: Vladimír Kompánek. Bratislava 1988; Rusinová, Z., Kubíková, K.: Vladimír Kompánek – sochy, kresby. Katalóg SNG, Bratislava 1993