Myšlienka pripraviť reprezentačnú výstavu historických portrétov Habsburgovcov v Kaštieli Pálffy vo Svätom Jure vznikla v kontexte historických a rodových súvislostí. Slávny rod Pálffyovcov z Erdodu patril k najbohatším uhorským rodom, ktorý v katolíckej viere aj v bojovej oddanosti podporoval Habsburgovcov v ťažkých rokoch reformácie a rekatolizácie, tureckej expanzie Osmanskej ríše v Uhorsku, ale aj počas stavovských protihabsburských povstaní.

     Samostatnú kapitolu výtvarných žánrov predstavuje portrét, ktorý v prípade historickej a panovníckej podobizne zachytáva nielen podobu, psychológiu, módu, ale často aj reprezentatívne prvky (rády, ornáty, vyznamenania), prípadne širšie historické okolnosti (bitky, korunovácie). Okrem individuálneho panovníckeho portrétu sú v zbierke zastúpené aj portréty, ktoré majú širší (najčastejšie príbuzenský) kontext. Veľmi často stretneme portrétny diptych (cisárski manželia Alžbeta-Kristína a Karol VI., rodičia Márie Terézie), pendantové riešenia (Mária-Terézia a František Lotrinský, zakladatelia habsbursko-lotrinskej línie rodu; František Jozef I. a Alžbeta – Sissi), prípadne širší rodinný alebo skupinový portrét (Jazdecký portrét Františka Jozefa I. a jeho syna Rudolfa).

   Svätojurská kolekcia – s výnimkou cisára Karola VI. a cisárovnej Alžbety Kristíny Brunšvicko-wolfenbüttelskej - zachytáva kľúčové postavy habsburgovského rodu po pragmatickej sankcii Karola VI., ktorá umožnila pokračovať v nástupníckej tradícii, aj keď rod vymrel po meči. Sobášom Márie-Terézie s Františkom Lotrinským začína jedna z nových línií rodovej postupnosti, ktorá sa viaže predovšetkým na rakúsky a uhorský (čiastočne český) historický okruh. A práve táto časť rodových dejín tvorí jadro svätojurskej zbierky.

    Viac ako polovicu autorov predstavených portrétnych prác nevieme identifikovať, nakoľko pri oficiálnom portréte išlo meno tvorcu do úzadia. Isté je, že diela majú akademickú historickú úroveň stredoeurópskej proveniencie najmä 18. a 19. storočia. Napriek tomu v našej kolekcii nechýbajú ani zvučné mená oficiálnych dvorných portrétistov s európskou reputáciou: Martin van Meytens (1695 – 1770), Frans van Stampart (1675 – 1750), Josef Hickel (1736 – 1804), Pompeo Girolamo Battoni (1708 – 1787), Carl Caspar (1747 – 1809), Joseph Dorffmeister (1764 – 1807), Franz Schrotzberg (1811 –1889), Friedrich von Amerling (1803 – 1887) a Gyula Benczúr (1844 – 1920). Popri portrétnych maľbách vznikali aj grafické rytecké transpozície slávnych portrétov, o čo sa pričinili najmä Josef Kriehuber (1800 – 1876) a Eduard Kaiser (1820 – 1895). Maliarsku portrétnu kolekciu vhodne dopĺňajú sochárske portréty najmä cisára Franza Jozefa a jeho manželky Sissi, ktoré vytvárali známi umelci Heinrich Schwabe (1847 – 1924), Robert Weigl (1851 – 1902) a Gyorgy Zala (1858 – 1937).

   Ak by sme hľadali spoločného menovateľa veľkej väčšiny portrétnych diel vo svätojurskej kolekcii, tak by sme museli nahliadnuť do barokových a klasicistických dejín umenia vo Francúzsku a Taliansku (tieto národné okruhy udávali tón európskeho umeleckého štýlu). Určite by sme si všimli význam barokovej pompéznosti, veľkorysých kompozícií, mimoriadny zmysel pre dekoratívne prvky a drapérie, nevynímajúc ani rafinovanú a intenzívnu farebnosť (vrátane výtvarnej ilúzie, nazývanej trompe l oeil).

     Život portrétovaných cisárskych osobností bol obklopený mnohými politickými, spoločenskými, vojenskými a dvorskými osobnosťami, ktoré dobre dopĺňajú svätojurskú kolekciu. Podobne si v tejto zbierke návštevník môže nájsť aj mnohé významné historické udalosti najmä vojenského charakteru (tridsaťročná vojna, boj o španielske dedičstvo, protiturecké výboje vrátane bitky pri Viedni, stavovské protihabsburské povstania, sliezske vojny). Aj v tomto vojenskom žánri môžeme zaznamenať vynikajúcich maliarov dramatických bojových scén, akými boli August Querfurt (1696 – 1761), Georg Philipp Rugendas (1666 – 1742), Jan van Huchtenburgh (1647 – 1733) a Jacobsz (Jan) van der Stoffe (1611 – 1682).