Zbierky Galérie Lomnica sú popri iných kritériách štruktúrované tak, aby zachytili široký historický oblúk od významných predchodcov (Skutecký, Medňanský) cez klasickú medzivojnovú modernu 20. a 30. rokov 20. storočia (Benka, Bazovský, Alexy, Weiner – Kráľ, Gwerk, Mallý), etnologicky zameraných umelcov (Hála, Mousson) až po revitalizáciu moderny po rokoch socialisticko-realistického schematizmu (najmä Galandovci). Vo všetkých týchto fázach formovania moderného slovenského výtvarného umenia, okrem kľúčových nestorov a štylistických priekopníkov tzv. slovenského mýtu, tvorili aj ďalšie dôležité osobnosti. Časť z nich návštevník Galérie Lomnica nájde v stálej expozícii maliarov, ktorí študovali výtvarné umenie na Akadémii alebo Vysokej umelecko-priemyslovej škole v Prahe (galerijná chodba pri kaviarni Mozart). V ďalších chodbách  novej prístavby historického Hotela Lomnica nachádzame mnohé dôležité osobnosti s väzbami na Mníchov, Viedeň, Budapešť, košickú umeleckú scénu, legendárne oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (pedagógovia Fulla, Benka, Schurmann, Mallý, Milly, Mudroch), tiež Skupinu výtvarných umelcov 29. augusta a neskôr aj prvých absolventov novozaloženej Vysokej školy výtvarných umení (1949). 

     Staršiu plenérovú (vo voľnej krajine vznikajúcu) krajinomaľbu svojím farebným senzualizmom zastupuje Ľudovít Csordák (1864 – 1937). Z východoslovenskej moderny nechýba ani ďalší Košičan Anton Jasusch (1882 – 1965), ktorý po rokoch futuristických a koloristických objavov presedlal na disciplinovaný a konštruktívne cítený tatranský plenér. Svoj expresívny vzťah k prírode, najmä z prostredia Banskej Štiavnice, sprostredkúva temperamentný Jozef Kollár (1899 – 1982), najznámejší osadník Alexyho umeleckej kolónie v Piešťanoch. O tvarovú, koloristickú, výrazovú a prednesovú expresiu na báze zemitého oravského realizmu, krajiny a jej ľudí, sa pričinila Mária Medvecká (1914 – 1987). Na prechode medzi klasickou, etnologicky motivovanou modernou a humanistickým existenciálnym posolstvom stoja bratia Vincent Hložník (1919 – 1997) a Ferdinand Hložník (1921 – 2006). Prvý v zmysle existenciálnej aj religióznej exaltácie obrazu, druhý intuitívnym kolorizmom na báze figurálnej a fantazijnej ikonografie s prvkami reminiscencií na domov. 

       Koncom 50. rokov (1957) sa v snahe nadviazať kontinuitu s avantgardným programom Ľ. Fullu a M. Galandu sformuje, (pod vedením básnika Rúfusa), vynikajúca Skupina Mikuláša Galandu, ktorej tvorcovia prinesú ohromnú syntézu medzi patriarchálnym pocitom slovacity a naskrze moderným tvaroslovím (Vladimír Kompánek 1927 – 2011, Milan Laluha 1930 – 2013, Rudolf Krivoš 1933 – 2020). Mimoskupinovými súbežcami ich snáh sú aj mnohí ďalší výtvarníci, ktorí sa etablovali v priebehu dynamických 60. rokov, a z ktorých prednostne musíme menovať Rudolfa Mošku (1926 – 2019), Mariána Čunderlíka (1926 – 1983) a Bohuša Záboja- Kuľhavého (1937 – 2023).